Novinky

Vranov nad Topľou - Sláčikové ľudové hudby

Sláčikové ľudové hudby v severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou

Úvod

Roky aktívne pôsobím v tradičnej ľudovej kultúre ako reprezentant tradičnej hudby a nadobúdam dojem, že význam ľudovej hudby sa odsúva do úzadia. Väčšinou je nepodstatné, aká muzika hrá a ako hrá, hlavne že niekto sprevádza tanečníkov. Širšia kultúrna obec určite skôr pozná známych tanečníkov, choreografov, spevákov, ale na muzikantov sa akosi zabúda. Pritom práve muzikanti boli a sú dôležitými článkami tradičnej kultúry, ktoré nemalou mierou prispievajú k jej zachovávaniu a šíreniu. Generácie muzikantov si postupne odovzdávali muzikantské znalosti, ale aj miestny repertoár, aby mohli prioritne hrávať na svadbách a zábavách. Bez nich by sme do dnešných dôb poznali len zlomok bohatého hudobného materiálu, ktorý dnes môžeme prezentovať. Preto som sa rozhodol bližšie preskúmať aspoň malú časť územia odkiaľ pochádzam, kde som aj muzikantsky vyrastal. Mojim cieľom bolo zdokumentovať a popísať ľudové hudby, ktoré tu v druhej polovici 20.storočia pôsobili. Dlhé roky môjho súkromného záujmu o tradičnú ľudovú hudbu a staré muzikantské zoskupenia som konečne mohol pretaviť do väčšieho, verejne dostupného a voľne šíriteľného projektu. Som vďačný, že v tejto myšlienke ma finančne podporil Fond na podporu umenia. Veľká vďaka patrí aj informátorom, starostom obcí a vedúcim folklórnych kolektívov, ktorí ochotne spolupracovali a vedeli ma správne nasmerovať.

Realizoval som 18 terénnych výskumov v 11 obciach severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou, v povodí rieky Topľa, navštívil som archívy všetkých inštitúcií, ktoré v minulosti dokumentovali tradičnú kultúru na Slovensku, takisto dedinské archívy a ďalšie kultúrne inštitúcie. Výstupom môjho dokumentačného výskumu je tento multimediálny dokument, ktorý podrobnejšie popisuje sláčikové ľudové hudby pôsobiace v spomínanej časti okresu Vranov nad Topľou.

Verím, že tento dokumentačný výskum prinesie každému, kto si ho prečíta, jasnú predstavu o muzikantských zoskupeniach a o tom, ako to niekedy vyzeralo na svadbách, zábavách a aký bol v minulosti muzikantský život. Výskum je spracovaný možno trošku netradične, no nechcel som vynechať vtipné muzikantské príhody, ktoré určite patrili ku každodennému životu.

Radoslav Kertis

Geografický pohľad na okres Vranov nad Topľou

Okres Vranov nad Topľou je jedným z okresov Prešovského samosprávneho kraja s rozlohou 769,47km² a má niečo cez 79 000 obyvateľov. Na území okresu je 68 obcí, z toho dve majú štatút mesta – Vranov nad Topľou a Hanušovce nad Topľou. Územie má členitý povrch. Z juhu doň zasahuje Východoslovenská nížina, na západe ho ohraničujú Slanské vrchy a na severe Nízke Beskydy. Pretekajú ním dve rieky: Topľa a Ondava. Obyvateľstvo okresu je prevažne slovenské, iba v severnej časti, susediacej s okresom Svidník, žije neveľký počet Rusínov. Takisto je tu početná skupina rómskeho obyvateľstva.
Okres sa z historického hľadiska rozprestiera na území dvoch žúp – Šarišskej a Zemplínskej. Rozhranie žúp smeruje od vrchu Oblík po toku Hermanovského potoka, ktorý prechádza cez obec Hermanovce a Bystré a následne sa vlieva do rieky Topľa, pokračuje smerom na Giraltovce, Stropkov a Lupkovský priesmyk. Samotná obec Bystré je teda rozdelená na Zemplínsku a Šarišskú oblasť. Až do roku 1882 bola obec rozdelená na dve časti.[1]

Severozápadná časť okresu Vranov nad Topľou z pohľadu hudobnej a tradičnej ľudovej kultúry

Kultúrnym centrom tejto oblasti je mesto Hanušovce nad Topľou. Z kultúrneho a historického hľadiska mestu dominuje barokový kaštieľ postavený v prvej polovici 18.storočia.Vlastníkmi tejto mohutnej stavby boli urodzení bratia Tomáš a Jozef Dessewffyovci.[2]

^{Obr.1 Kaštieľ v Hanušovciach nad Topľou v roku 1915}

Samuel Bruss (zástupca riaditeľa Krajského múzea v Prešove a správca kaštieľa v Hanušovciach nad Topľou, osobne poverený potomkami rodu Dessewffy oficiálne vystupovať v mene ich rodiny) rozprával o úzkom vzťahu majiteľov kaštieľa k hudbe. Podľa jeho slov bol vnuk Jozefa, František Dessewffy ml. (_*1754 – † 1820), hudobne veľmi nadaný. Sám aktívne hrával, komponoval hudbu a v kaštieli v Hanušovciach vydržiaval dvorný orchester. František bol vo veľmi priateľskom vzťahu so šľachtickou rodinou Brunswickovcov z Dolnej Krupej, vďaka ktorej sa osobne spoznal s Ludwigom van Beethovenom (_*1770 – † 1827), ktorého následne pozval na Šariš. Povráva sa, že Beethoven dokonca do jednej zo svojich symfónií zakomponoval nápev šarišskej polky. František nemal žiadnych potomkov. Po jeho smrti v roku 1820 celú zbierku hudobnín a hudobných partitúr presunuli do kaštieľa vo Finticiach, kde sídlila mladšia grófska vetva Dessewffyovcov. V roku 1945, po prechode ruského frontu, sa celá zbierka dostala do rúk intelektuálneho učiteľa z Fintíc Jozefa Kolarčíka Fintického a ten ju následne odovzdal do Národnej knižnice v Martine. Dnes je najvýznamnejšou zbierkou hudobnín na Slovensku. Jej dlhodobému štúdiu a popisu sa venuje doc. Mgr. Renáta Kočišová, PhD., z Katedry hudby Inštitútu hudobného a výtvarného umenia Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.^[1]

Všetky tieto skutočnosti určite vplývali na hudobné cítenie a myslenie obyvateľov priľahlých dedín. Ľudové hudby z okolitých dedín často v nedeľu vyhrávali v parku kaštieľa a zabávali tak miestnych obyvateľov aj grófsku rodinu. Hudobná kultúra tu má teda veľmi hlboké korene. Osobne považujem túto oblasť za výnimočnú z hľadiska počtu a kvality dedinských muzikantských zoskupení.

Z pohľadu tradičnej ľudovej kultúry sa dá povedať, že severozápadná časť okresu Vranov nad Topľou sa rozprestiera v dvoch bohatých regiónoch Slovenska. Veľmi zaujímavým spôsobom sa tu miešajú folklórne prejavy Šariša a Zemplína. Kým pre zemplínsku časť sú z hľadiska tanečných prejavov charakteristické ženské chorovody, karičky, mužské cifrovanie, čapáše, čardáše a iné párové tance, šarišská časť je obohatená okrem skôr menovaných aj o krucené, verbunky, ceperki, tance sólomaďar, čerjana a rôzne typy poliek (Hanušovská, Raslavická, Šemetkovská, Hertnícka, Mirošovská). K spomínaným tancom, samozrejme, patril aj hudobný sprievod. Muziky mali v skúmanej oblasti v repertoári veľmi bohatú škálu rôznych melódií.

Folklórne kolektívy v severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou

Okres Vranov nad Topľou sa dlhodobo radí medzi rozvinuté a veľmi aktívne slovenské okresy z pohľadu uchovávania a šírenia tradičnej ľudovej kultúry. Mená mnohých obcí rezonujú v ušiach širokej verejnosti v spojení s folklórom ako atraktívne a známe. Musíme spomenúť výborných tanečníkov : Juraj Šaffa z Dlhého Klčova, Mikuláš Vasiľ z Poše, Štefan Višňovský zo Zámutova, Jozef Vasiľ a Michal Hirko zo Sečovskej Polianky, spevákov : Michal Varga z Petroviec, Jozef Výrostko, Ján Ďorďovič a Vasiľ Iľov zo Zámutova, Ján Dravecký z Čaklova, Ján Šarišský a Mária Hrehová z Bystrého, Peter Kocák a súrodenci Ťaskovci z Vranova nad Topľou, ale aj známych muzikantov : Ján Horvát Jančar z Pavloviec, Jozef Feri Jusko, Jozef Kroka Češľak a Juraj Ovšák zo Zámutova, Ján Husák Rabčák a Juraj Husák z Ďurďoša, Michal Dávid Tulo a Ján Saukulič z Bystrého, Michal a Bartolomej Kura z Vyšného Žipova a odborníkov na tradičnú ľudovú kultúru : Jozef Švarbalík, Štefan Kocák, Peter Kocák, ktorí pochádzajú z tejto lokality.

V takmer každej väčšej obci v severnej časti okresu Vranov nad Topľou v druhej polovici 20.storočia pôsobila, alebo dodnes stále pôsobí, folklórna skupina alebo folklórny súbor. Prvým folklórnym kolektívom v okrese Vranov nad Topľou bol mládežnícky folklórny súbor, ktorý vznikol pri Strednej poľnohospodárskej technickej škole v Čaklove. Tento kolektív založila v roku 1952 pani Helena Vrbová.[3]

Folklórne skupiny boli zväčša čisto spevácke a prezentovali miestny folklór, ktorý nepresahoval hranice okresu. Hudobný sprievod v týchto skupinách často absentoval, neskôr v 80-tych rokoch ho najčastejšie tvoril iba akordeón. Výnimkou bola Folklórna skupina Zámutovčan z obce Zámutov, kde dlhé roky pôsobila vynikajúca muzika pod vedením Jozefa Feriho Juska a Jozefa Kroku Češľaka a taktiež Folklórny súbor z obce Čaklov, kde hrávala cimbalová muzika.

V 50-tych a 60-tych rokoch 20.storočia sa v okrese prebudila snaha o prezentáciu folklóru na vyššej úrovni so širším zameraním a dosahom na divákov. Došlo tak k vzniku niekoľkých folklórnych súborov. V meste Vranov nad Topľou bol založený Folklórny súbor Domovina ,neskôr Vranovčan, Folklórny súbor Bukovčan pri závode Bukóza v Hencovciach. V severnej časti okresu to boli folklórne súbory Cementár, neskôr Bystrančan, v obci Bystré a Folklórny súbor Oblík v meste Hanušovce nad Topľou. Tieto súbory združovali nielen tanečníkov a spevákov, ale aj muzikantov z okolia, čím vznikali muzikantské zoskupenia, ktoré sú predmetom tohto výskumného projektu.[1]

Folklórny súbor Bystrančan (Cementár), obec Bystré

Folklórny súbor Bystrančan ,v minulosti Cementár, bol založený v obci Bystré v okrese Vranov nad Topľou, kde aj stále pôsobí, v druhej polovici roku 1954. Vznikol pri Závodnej skupine Československej mládeže (ZSČSM) v Cementárni Bystré. Prvé verejné vystúpenie sa konalo v roku 1955 pri príležitosti uvedenia do prevádzky závodu na výrobu cementu v Bystrom. V bohatom kultúrnom programe vtedy vystúpil aj folklórny súbor s tancom „ Šarišská karička“ so sprievodom cigánskej muziky pod vedením Michala Dávida Tula. Prvou choreografkou a vedúcou súboru bola Helena Dziváková. Súbor napredoval a zúčastňoval sa na rôznych vystúpeniach a festivaloch po celej republike aj v zahraničí. Počas existencie súboru sa v ňom vystriedalo viacero primášov a muzík. Prvým primášom bol Michal Dávid Tulo z obce Bystré, nasledovali ho Ján Saukulič tiež z obce Bystré a Bartolomej Kura z Vyšného Žipova. Vo vedení súboru sa postupne vystriedali Ján Saukulič, Pavol Smik, Jozef Krajňák, Anna Liptáková, Pavol Baran, Andrej Hreha, Andrej Sabo.[4]

V roku 1993 sa zriaďovateľom súboru Cementár stal Obecný úrad v Bystrom a súbor sa premenoval na Folklórny súbor Bystrančan. Ľudovú hudbu viedol až do roku 2007 Juraj Husák z Ďurďoša. Neskôr to boli primáš Radoslav Kertis z Čičavy a súčasný vedúci ľudovej hudby Eduard Tokár zo Strážskeho. Súbor prezentuje folklór z regiónov Šariš a Zemplín. Súčasným umeleckým vedúcim je Martin Haľko z Bystrého.[5]

Folklórny súbor Oblík, mesto Hanušovce nad Topľou

Prvotná skupina mladých ľudí sa začala utvárať v roku 1967 v obci Petrovce pod vedením nadšenca tradičnej ľudovej kultúry Andreja Velčka a nositeľa tradícií, speváka a tanečníka Michala Vargu. Názov súboru Oblík je totožný s názvom kopca v Slanských vrchoch, ktorý sa vypína nad obcou. Po dvoch rokoch pôsobenia v obci Petrovce získal Andrej Velčko prácu v Osvetovej besede v Hanušovciach nad Topľou a súbor sa tak presťahoval do tohto mestečka. Súbor sa tak rozrástol aj o záujemcov z radov hanušovskej mládeže. Námety na repertoár čerpal Andrej Velčko z miestnych zdrojov, ako aj z rázovitých obcí na území Šariša a Zemplína, kde ich sám zozbieral. Súbor získaval ocenenia na rôznych súťažiach a bol veľmi vysoko hodnotený. Účinkoval na prestížnych festivaloch po celej republike (Východná, Strážnica, Svidník a iné). V roku 1972 Slovenská televízia nakrútila so súborom Oblík dokumentárny film A na našim moscičku, ktorý zachytával tradičnú zábavu pri muzike na dedine.

Aby súbor zvládol generačné výmeny, založil Andrej Velčko v roku 1971 detský súbor Topľan, v ktorom vychovával mladých adeptov. Už po trojmesačnej činnosti získal prvé miesto v okresnej súťaži. Ďalšie úspechy súboru Topľan inšpirovali redaktora Petra Kasalovského k napísaniu scenáru k filmu Deti spod Oblíka. Spolu s Folklórnym súborom Oblík ho natočili v roku 1974. Oblík zažiaril aj v televíznej tanečnej súťaži V znamení trojky, ktorej cieľom bolo podporiť umeleckú tvorbu. Oblík pod niekoľkoročným vedením Andreja Velčka technicky vyzrel a dostal sa do povedomia slovenskej kultúrnej verejnosti. Z Oblíka pochádzajú aj tanečníci, ktorí povýšili príležitostné tancovanie na profesionálnu úroveň. Členmi Slovenského ľudového umeleckého kolektívu ,SĽUK sa stali tanečníci Ján Tešinský a Andrej Sabó. Tanečníčka Helena Lipčáková rod.Sabová účinkovala v prešovskom Poddukelskom umeleckom ľudovom súbore PUĽS. Po chorobe a odchode Andreja Velčka do invalidného dôchodku začal súbor citeľne upadať a na určitý čas prerušil svoju činnosť. Detský súbor Topľan v polovici 80-tych rokov úplne zanikol.[1] FS Oblík sa s menšími prestávkami v činnosti udržal až dodnes. Súčasným umeleckým vedúcim je Jaroslav Mucha.

Súbor združil okrem výborných tanečníkov a spevákov aj viacero vynikajúcich muzikantov a hudieb z okolia. Na úplnom začiatku to bola muzika s primášom Andrejom Čurlíkom, ktorá však so súborom neabsolvovala žiadne vystúpenie. Vystriedala ju muzika Jančárovcov z Pavloviec, ktorá sprevádzala súbor len párkrát. Prvou stabilnejšou muzikantskou partiou bola muzika pod vedením Ladislava Lacka, neskôr Jána Saukuliča, Jána Husáka Rabčáka a nakoniec Juraja Husáka. Juraj bol dlhoročným primášom vo FS Oblík.[6]

Herné príležitosti muzík v druhej polovici 20.storočia

Ľudové hudby boli neodmysliteľnou súčasťou dedinského života. Obyvateľom dedín prinášali kultúrne vyžitie, ktoré bolo po ťažkej a namáhavej každodennej práci veľmi žiadané. Najčastejšie herné príležitosti pre muzikantov boli dedinské zábavy, svadby, majálesy, odpustové slávnosti a rôzne iné spoločenské udalosti. Počas terénneho výskumu som sa informátorov pýtal, ako tieto udalosti prebiehali, kedy sa konali a aké spoločenské pravidlá pri nich platili.

Hlavnými informátormi boli primáš Juraj Husák (_*1947 – † 2022, Ďurďoš), tiež môj starý otec Michal Kertis (_*1927 – † 2025, Vranovské Dlhé), Anna Hricová, rod. Janočková (_*1927, Čičava) a Ján Šarišský (_*1944, Remeniny). Informátori boli vybraní cielene vzhľadom na rôzne uhly pohľadu na tieto udalosti (pohľad muzikanta, parobka, dzivki, speváka – kultúrne veľmi aktívneho človeka). Získal som tak jasnú predstavu o tom, ako to kedysi prebiehalo na dedinskej zábave alebo svadbe.

Svadby – veśeľa

„Svadba oddávna patrila a ešte stále patrí k najväčším spoločenským udalostiam na dedine. Bola najbohatším komplexom rozmanitých obradov a zvykov zo všetkých rodinných obyčajov, ktoré sa až do súčasnosti najviac zachovali. V minulosti sa konala v čase poľnohospodárskeho pokoja, najčastejšie cez fašiangy alebo v jeseni pred adventom, teda v čase, keď bolo v domácnosti väčšie množstvo potravín, s ktorými sa mohla dôstojne zabezpečiť svadobná hostina. Až do prvej svetovej vojny svadba u bohatších a majetnejších gazdov trvala celý týždeň, neskôr sa jej trvanie zredukovalo na tri dni.“ [7 s.34]

Svadby sa do 60.rokov 20.storočia konali zvyčajne v príbytkoch mladomanželov, neskôr v stanoch postavených na dvore ženícha a v kultúrnych domoch. Vďaka vysokému veku informátorov sa mi podarilo získať informácie z doby, keď sa svadby odohrávali ešte v rodinných domoch, čo je veľmi cenné.

Príprava na svadbu zahŕňala okrem iného aj zabezpečenie muzikantov, ktorí mali svadobčanov zabávať. Každý nádejný mladoženáč vopred zhodnotil svoje finančné možnosti a následne oslovil vybranú muziku.

„Tu na Dluhe chodziľi na veśeľa bavic buc muzikanci z Čemernoho (teraz mestská časť
Vranova nad Topľou) abo z Čičavi, tote buľi kus lacňejše.“ (Michal Kertis)

Mladý ženáč sa v dostatočnom predstihu stretol s primášom vybranej muziky a dohodli sa na termíne konania svadby a na finančnej odmene pre muzikantov. Po dohode dal primáš muziky mladému na oplátku do zálohy svoje husle. V neskorších dobách dávali primáši do zálohy aj občianske preukazy. Pokiaľ hrali svadbu muzikanti z tej istej dediny a panovala dôvera medzi mladoženáčom a primášom, do zálohy sa nedávalo nič. Finančnú zálohu mládenec vopred nedával. Určený človek , obyčajne to bol starší družba, zabezpečoval dopravu muzikantov na svadbu a ich odvoz späť.

Ešte na prelome 19. a 20. storočia svadba u bohatších gazdov trvala aj týždeň, neskôr sa zredukovalo jej trvanie na tri dni, po druhej svetovej vojne na jeden deň.

Svadba sa oficiálne začínala v pondelok. Mladá nevesta išla v nedeľu pred svadbou do kostola spolu s družičkami, po omši išli všetky družičky k neveste domov, kde ich čakal pripravený obed, zabávali sa spevom a lúčili sa s mladuchou a jej slobodou. Následne sa presunuli k mladému ženáčovi a tam prebiehala zábava pri muzike až do neskorých večerných hodín. V pondelok sa svadba začínala doma u mladuchy aj u mladého ženáča, kde už od rána hrala muzika. Stretli sa tam družbovia, ktorí sa hostili a spievali. V pondelok ráno išli svadobčania k mladému a odtiaľ sa vo svadobnom sprievode presunuli spolu s hrajúcimi muzikantmi k mladej neveste a išli ju vypýtať – odpitac. Na čele sprievodu išiel vždy zástavník – maršavka, ktorý niesol mladú briezku alebo smrek vyzdobený bielymi stuhami. Spoločne s mladou nevestou potom celý sprievod pokračoval do kostola na svadobný obrad – priśahu. Z kostola išiel sprievod najprv do domu mladej nevesty, kde sa hostili a zabávali a následne sa presunuli do domu mladého ženáča, kde svadobná zábava pokračovala a trvala až do rána. Keď sa svadba konala v rámci jednej dediny, svadobčania sa presúvali pešo, pokiaľ boli z iných obcí, tak sa presúvali na vozoch ťahanými koňmi. „Vozy aj konské záprahy boli vyparádené ručníkmi, papierovými ružami a stuhami z krepového papiera.“ [7 s.58]

^{Obr.2 Svadobný sprievod, vpredu zástavník a muzikanti}

Na dvore, pri vchodových dverách do domu ženícha, sprievod privítala jeho matka- svadbena mac, požehnala im a všetkých pozvala na hostinu. Pokiaľ to počasie dovoľovalo, tak sa svadobná hostina a zábava odohrávali vonku na dvore, pokiaľ nie, tak sa zabávalo vo vnútri. Malé príbytky vtedajších ľudí však veľa priestoru neposkytovali, a tak bolo zabávanie sa a tancovanie vo vnútri dosť obmedzené. Vtesnať svadobných hostí a muzikantov so všetkými ich nástrojmi do malých izieb bolo problematické.

„To kec maľi i cimbali ta večšinu jich daľi do zadňej chiži a otvoriľi dzvere a tak hraľi,
bo bi śe ňepomejsciľi.“ (Michal Kertis)

^{Obr.3 Svadba na dvore rodinného domu v obci Pavlovce v 60-tych rokoch 20.storočia}

Primáš Juraj Husák v rozhovore spomínal na svoje hranie na svadobných hostinách. Hranie na svadbách bolo podľa jeho slov veľmi náročné a nebolo výnimočné ani trojhodinové hranie pri stoloch bez prestávky. Spomínal aj na stiesnené priestory v rodinných domoch.

„A kec chceľi tancovac, ta i medźi stolami me śe ciskali. Abo i kec jedzeňe nośiľi, či poľivku
či guľaš, ta to śi śe furt ľem tak uhiňal žeby ce ňeoľali. A vecka, kec uš buľi stani
a ňeskorši kulturaki, ta to uš bulo voľno.“ (Juraj Husák)

Pokiaľ hranie vo vnútri priestorové možnosti domu vôbec neumožňovali, svadobná zábava sa zvykla presunúť na dvor.

„Ras pametam, že bulo mocno britko vonka, hrac a tancovac śe tam ňedalo a chiža
bula maľučka, ta vźali cimbali, basi a šicke śe presunuľi do karčmi a tam bula
veśeľova zabava.“ (Anna Hricová)

Na svadobnej hostine muzikanti hrávali tanečné kolá. Každé tanečné kolo- tanečne solo– sa zvyčajne začínalo valčíkom, nasledovala polka, krucená (len v šarišskej časti okresu Vranov nad Topľou), čardáš a v neskorších dobách aj tango. Pri výskume som sa stretol aj s informáciou, že tanečné kolo začalo čardášom a končilo valčíkom. Išlo o zriedkavú udalosť, ak si na začiatku kola čardáš rozkázal niektorý z mládencov. Tanečné kolá mali rôznu dĺžku podľa osadenstva. Utopická predstava o tom, že každý mládenec a dievka vedeli dobre tancovať, sa rozplýva pri slovách:

„To sebe ňedumaj, že každi znal tancovac. Chočkedi ľem tri, śtiri pari tancovaľi
a ostatňe śedzeľi za stolami.“ (Anna Hricová)

Muzikanti hrávali sled piesní podľa vlastného výberu a uváženia. Rozkazovanie piesní na svadbe nebolo počas tanečného kola zvykom. Ak si niekto chcel rozkázať svoju pieseň, urobil tak väčšinou pred začiatkom tanečného kola. Počas prestávky muzikantov tancovali dievčatá a vydaté ženy karičky – u koľeśe a chlapi popíjali a spievali parobske piesne. Muzikantov počas prestávky usadili k stolu a priniesli im večeru.

^{Obr.4 Svadobná zábava v stane, obec Pavlovce v 70. rokoch 20.storočia}

Zábava trvala do neskorých večerných hodín. Pred polnocou sa mladé nevesty, svatky a starší družba s nevestou odobrali do vedľajšej izby alebo do susedov, aby ju začepiľi. Mladej neveste symbolicky sňali z hlavy partu– veniec (symbol panenstva), založili jej čepiec a uviazali šatku – chustku (symbol vydatej ženy). Začepčenie nevesty mali na starosti dve vydaté ženy – svatki a prebiehalo vždy v inej miestnosti bez prítomnosti svadobných hostí. Keď začepčenú mladú priviedli späť, začal sa redovi tanec, ktorý začínal starší družba a ukončoval mladý ženáč. Každý z hostí, ktorý chcel s nevestou tancovať, musel vopred zaplatiť. Vyzbierané peniaze boli nakoniec odovzdané mladomanželom. Zábava pokračovala ďalej do skorých ranných hodín, dokým ju starejší neukončil a nerozkázal muzikantom, aby zahrali marš- viprovadzanu. Muzikanti boli vyplácaní po svadbe. Peniaze vždy dostal primáš, ktorý ich následne rozdelil medzi ďalších členov muziky. Bežný honorár muzikantov bol v 60-tych rokoch 20. storočia okolo 500 Kčs za celú muziku. Niečo navyše si mohli muzikanti zarobiť hraním na požiadanie pomedzi stoly.

„A to bulo veľo peňeźi, bo kec mi chodzil cali meśac zbirac cukrovku (cukrová repa)
na družstvo, ta mi dali 120 Kčs.“ (Michal Kertis)

Dedinské zábavy – Pri hudakoch

Druhou najčastejšou hernou príležitosťou pre muzikantov a možnosťou kultúrneho vyžitia dedinčanov, boli dedinské zábavy – pri hudakoch, na muzike. Zábavy sa konali v nedeľu v poobedňajších hodinách. Organizácia zábav v susediacich dedinách bola vopred dohodnutá, aby nedošlo k usporiadaniu zábav v susedstve v rovnakom termíne. Dediny sa často v organizovaní zábav striedali.

„Chočkedi cigaňi same ot sebe začali bavic na ciganskej osadze a tak vnadzili parobkoch,
žebi bula zabava.“ (Anna Hricová)

Zábave predchádzalo objednanie muzikantov. Bolo podobné, ako pri svadbe. Muzikantov na zábavu objednávali – pojednaľi mládenci, ktorí sa na muzikantský honorár vopred poskladali. Zábavy sa odohrávali najčastejšie v exteriéri, na voľnom priestranstve, pod veľkým stromom, na lúke tam, kde bola väčšia rovinatá plocha. V prípade nepriaznivého počasia sa konali v krčmách, stodolách a neskôr v kultúrnych domoch. Za vstup na zábavu sa vyberalo vstupné.

„Dzivki a starše ľudze placiľi po tri koruni a parobci po pejc. Kec śe dajakomu parobkovi
bačila dajaka dzivka, ta zaplacil i za ňu.“ (Michal Kertis)

Mládenci, ktorí zábavu organizovali, niesli aj určité riziko, že sa im peniaze za honorár muzikantov nevrátia. To sa stávalo len príležitostne. O zábavy na dedinách bol vždy veľký záujem a zúčastňovali sa na nich ľudia zo širokého okolia. Väčšinou bol problém v tom, že sa na zábavu ani všetci nepomestili.

„To napchate take bulo, že me buľi jak švabľiki u škatulkoj. To kec hraľi čardaš a začaľi parobci čapašovac, ta to me ľem ucekaľi hetka, bo bi me buľi take okopane jak bandurki u zahradkoj.“ (Michal Kertis)

„Dievka, ktorá odmietla parobkovo pozvanie do tanca, bola zo zábavy vihrata. Parobok zastavil muziku a rozkázal muzikantom zahrať marš, počas ktorého musela opustiť priestor, v ktorom sa zábava konala.“ [7 s.135]

Tanečné kolá na zábave boli v zemplínskej časti podobné tým na svadbe, možno prispôsobené trošku väčším počtom čardášov. Na Šariši mali zábavy často vopred určený sled tancov. Začínalo sa krucenou, nasledovala schadzana, ľapkana, čerjana, hopspoľka, kuri krik s valcerom, ceperka, šarišska poľka a na záver temperamentný čardáš. Ich počet si určovali na začiatku zábavy muzikanti sami. Neskôr zábavu riadili ženatí chlapi – ženače, ktorí rozkazovali pred muzikou. Mládenci si mohli rozkazovať len sporadicky – prebačenu, aj to len tí majetnejší a starší.

„To parobci buľi tak neoficialňe rozdzeľene na klasi (triedy). Buľi parobci peršej klasi a druhej, śicko podľa toho, jaki buľi bohati. No kec prišol tot z peršej klasi a rozkazal sebe prebačenu,
ta śicke ostatňe parobci muśeľi buc cicho.“ (Michal Kertis)

Platiť muzikantom za zahratú rozkázanú pieseň nebolo treba, no veľakrát sa mládenec chcel ukázať a primášovi za pieseň svojvoľne zaplatil.

„To dakedi buľi papirovo peňeži, ta parobok popľuval a priľepil primašoj na čolo.
Dakedi sebe robiľi i taku srandu, že popľuvaľi peňeži a treskľi primašoj po čoľe tak,
že ho i zo stolka vivracilo.“ (Michal Kertis)

Počas zábavy bola aj jedna dlhšia prestávka, počas ktorej išli muzikanti na večeru. Vopred určená dievka, ktorá bola zodpovedná za prípravu jedla, spoločne v sprievode dvoch- troch mládencov alebo dievčat odprevadili muzikantov k nej domov, kde sa jedlo podávalo. Po večeri sa muzikanti vrátili a zábava pokračovala ďalej. Zábavy sa pravidelne zúčastňovali aj starší ľudia. „Boli na nich prítomní aj rodičia, ktorí sledovali správanie svojich detí i nariaďovali, obzvlášť dcéram, kedy musia byť doma. Najmä ženy klebetili, ohovárali, zisťovali, kto sa s kým schádza a tipovali, kto sa ku komu z mladých hodí.“ [7 s.134]

Neoddeliteľnou súčasťou svadieb a dedinských zábav boli aj bitky. Boli to najmä pästné súboje, no používali sa často aj nože, palice, olovjanki, ringi a aj drevené laty a koly z plotov. Rozbité hlavy, otrasy mozgu a vybité zuby boli realitou skoro každej zábavy. Neraz sa stalo, že sa na zábave strhla bitka takých rozmerov, po ktorej zostali aj mŕtvi.

„Na jednej zabave me tak skončiľi, že kamarata bodľi do pľeca z nožom a druhoho podrezaľi, naśčejsce mu žilu ňerozrezaľi bo bi tam umar.“ (Ján Šarišský)

Zábava sa ukončila v podvečerných hodinách, niekedy aj neskôr, keď muzikanti zahrali marš. Primáš muziky dostal honorár za celú kapelu, ktorý následne podľa vlastného uváženia rozdelil. Bitky a spory, najmä kvôli financiám, sa nevyhli ani muzikantom.

„Cośka śe vadziľi na peňežoch a toten, co hral na basu, ta chcel jedneho uderic. Lapil basu
za kark a išol uderic, aľe tamten śe uhnul, ten basu uš neutrimal a basa spadla na źem
a śe rozśčipila. A vecka zo zlojsci skočil do tej basi a načisto ju rozdupkal a domu ňis
uš ľem totu hlavu zos strunami. To tak me śe šicke rehľiľi.“ (Ján Šarišský)

Na verejných zábavách v 60. rokoch 20. storočia nemohol hrať len tak hocikto. Vtedajší režim dovoľoval hrávať len muzikám, ktoré sa zúčastnili preskúšania na hudobných prehrávkach, kde museli hrať pred vybranou komisiou. Tá ich následne ohodnotila a vydala im povolenie na hranie na zábavách. Pokiaľ na zábavu prišli aj príslušníci verejnej bezpečnosti, muzikanti sa museli preukázať takýmto povolením.

Nositelia tradícií ľudovej kultúry v severozápadnej časti Vranovského okresu

Tak ako každý väčší kolektív „stojí“ na pár nadšencoch, tak aj folklórne kolektívy by nemohli vzniknúť a fungovať bez ľudí, ktorí venovali zberu, šíreniu a prezentácii tradičnej ľudovej kultúry svoj voľný čas. Je preto dôležité pripomenúť si tieto osobnosti, ktoré dlhé roky aktívne prispievali a zachovávali kultúrne bohatstvo skúmaného regiónu. V severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou ich bolo viac, no spomenieme tie najvýraznejšie osobnosti.

Michal Varga z Petroviec

V okolí Hanušoviec nad Topľou vari niet folklórne aktívneho človeka, ktorý by nepoznal meno Michal Varga, resp. Dzedo Varga Kanoňir. Michal Varga sa narodil v roku 1903 v obci Petrovce v okrese Vranov nad Topľou a prežil tam aj celý život. Pracoval ako lesný robotník, neskôr ako dôchodca pracoval na miestnom Jednotnom roľníckom družstve. Ľudovému spevu a tancu bol oddaný celý život. Nemohol chýbať na žiadnej svadbe, zábave alebo inej udalosti konajúcej sa v obci Petrovce. Mal obrovský repertoár piesní zo Šariša, ktoré sa naučil od svojho starého otca. Stál pri zrode Folklórneho súboru Oblík, kde ho na spoluprácu oslovil Andrej Velčko. Nevynechal ani jeden súborový nácvik. Bol veľmi trpezlivý a rád učil členov súboru a deti piesne a tance. [6] [8] [9]

Viaceré tance, ktoré mal Dzedo Varga vo svojom repertoári, sú dodnes „neobjavené“. Medzi ne patrí aj Taľijanska poľka. Ide o tanec v polkovom rytme, ktorý sa tancoval v pároch do kruhu. Zvláštnosťou tohto tanca je tancovanie/poskakovanie v určený moment iba na jednej nohe s druhou nohou pokrčenou v kolene. Muzikanti huslisti tento moment zvýrazňovali hraním dvojice tónov akordu G dur (tóny g²,h¹) dvojhmatom. Melódia k tancu podľa slov Dzeda Vargu vraj pochádza z Talianska (Pijava) z obdobia I. svetovej vojny. Poskakovanie na jednej nohe znázorňuje tanec vojakov, ktorí vo vojne prišli o jednu končatinu. K tomuto tancu sa viaže zaujímavý hudobný sprievod. V ukážke najprv zaznie melódia k Taľijanskej poľke v podaní Michala Vargu a neskôr v podaní muziky s primášom Jánom Husákom Rabčákom z Ďurďoša z roku 1974.

^{Audio1_Taľijanska poľka}

Michal Varga mal výborný hudobný talent, ktorý vyzdvihoval aj primáš Juraj Husák z Ďurďoša.

„Vun aňi ňechcel, žebi mi mu hral tak z rovnim smikom, vun ľem same varvacie chcel. Vun ci normalňe na gambe ukazal jak maš hrac.“ (Juraj Husák)

Dzedo Varga účinkoval vo filmoch a dokumentoch Slovenskej televízie A na našim moscičku 1972, Deti spod Oblíka 1974, Traja pamätníci 1974, v relácii rozhlasového cyklu Z klenotnice ľudovej hudby 1975. Zomrel v rodnej obci Petrovce v roku 1988 vo veku 85 rokov.

^{Obr.5 Michal Varga v roku 1974}

^{Audio2_spev Michal Varga}

Andrej Velčko z Petroviec

Andrej Velčko sa narodil 17. novembra 1945 v Petrovciach (okres Vranov nad Topľou). Ako 22-ročný nadšenec folklóru vo svojej rodnej obci položil v roku 1967 základy folklórneho súboru, ktorý nazval podľa neďalekého kopca v Slanských vrchoch – Oblík.[10]

Pracoval ako kováč, sústružník, zámočník, neskôr ako osvetový pracovník v Hanušovciach nad Topľou, kde sa neskôr Folklórny súbor Oblík presťahoval. Bol zároveň vedúcim súboru, choreografom aj dramaturgom. Pod jeho vedením sa súbor Oblík dostal do povedomia nielen miestnych nadšencov folklóru, ale aj verejnosti na celom Slovensku. Andrej bol zanietený folklorista, ktorý ľudovej kultúre obetoval všetok svoj voľný čas. Bol zakladateľom detského folklórneho súbor Topľan, kde vštepoval lásku k našim tradíciám už malým deťom. Venoval sa aj výskumnej činnosti a sám realizoval terénne výskumy v okolitých obciach. Stal sa tak amatérskym zberateľom ľudových piesní, tancov a tradícií. Všetko zapisoval, nahrával na magnetofónové pásky, filmoval a fotografoval. Andrej často oživoval vystúpenia súboru Oblík ako ľudový rozprávač „Onda spot Oblika“. Bol tiež výborný spevák a hráč na heligónku. Kvôli chorobe musel v roku 1977 zanechať vedenie súboru Oblík a detského súboru Topľan. Topľan vtedy navždy ukončil svoju činnosť a Oblík striedavo fungoval a nefungoval. Andrej Velčko zomrel 4. októbra 2021 v rodnej obci Petrovce.[6] [8]

^{Audio3_Andrej Velčko_Onda spot Oblika}

35912_112074848838747_112000045512894_77774_7611250_n.jpg

^{Obr.6 Andrej Velčko pred muzikou Juraja Husáka}

Ján Šarišský z Remenín

Spevák a nositeľ tradícií z Topľanskej doliny Ján Šarišský sa narodil v máji 1944 v obci Remeniny. Je amatérsky zberateľ ľudových piesní, muzikant a celoživotný interpret ľudových piesní z okolia Hanušoviec nad Topľou. Býval v obci Remeniny v susedstve muzikantov Balážovcov, ktorí doma často hrávali a spievali. Táto skutočnosť postupne priviedla Jána k folklóru. Ako šofér linkového autobusu často prespával v obci Petrovce, kde zo začiatku pôsobil folklórny súbor Oblík. Keďže Ján mal záujem o folklór a vedel dobre spievať, vedúci súboru Andrej Velčko ho oslovil, aby sa stal jeho členom. Bolo to v roku 1972, keď Slovenská televízia prišla natáčať so súborom Oblík dokumentárny film A na našim moscičku, ktorý zachytával tradičnú dedinskú zábavu. Ján váhal, pretože nechcel, aby to vyzeralo, že chce byť členom len kvôli účinkovaniu vo filme. Členom súboru sa preto stal až po jeho natočení. Najviac piesní zozbieral od starých spevákov, ktorí sa sústredili vo súbore Oblík. Boli to Michal Varga, Michal Petera a Juraj Hric. Ján si zaobstaral kotúčový magnetofón a nahrával ich spevy. Realizoval takisto výskumy v okolitých obciach (Petrovce, Remeniny, Babie, Bystré, Vlača, Detrík). Ako vodič autobusu nosieval magnetofón stále so sebou a pri čakaní na cestujúcich často oslovoval starších ľudí s tým, aby mu niečo zaspievali. Svoju rozsiahlu zbierku piesní využíval pri vystúpeniach a speváckych súťažiach, kde často získaval významné ocenenia.

^{Obr.7 Ján Šarišský v sprievode muziky s primášom Jánom Husákom Rabčákom}

Účinkoval na mnohých festivaloch na Slovensku ale aj v zahraničí, v dokumentoch a filmoch z dielne Slovenskej televízie akými boli film Šariš, Deti spod Oblíka, ako aj v nahrávkach Slovenského rozhlasu v cykle Z klenotnice ľudovej hudby. Ján Šarišský je pamätník starších dôb. Počas jeho umeleckého účinkovania v súbore Oblík a neskôr aj v súbore Cementár ,terajší Bystrančan z Bystrého osobne zažil veľa ľudových muzík, ktoré hrávali v okolí Hanušoviec nad Topľou. Ján Šarišský bol jedným z hlavných informátorov pri tomto výskumnom projekte.

^{Audio4_spev Ján Šarišský}

^{Obr.8 Violista Ján Sivák Matuška a Ján Šarišský}

^{Obr.9 Na návšteve u Jána Šarišského}

Ľudové hudby v severozápadnej časti okresu Vranov nad Topľou

Ľudové hudby boli a vždy sú neoddeliteľnou súčasťou kultúrneho života v regiónoch Slovenska. V regióne, na ktorý je zameraný tento projekt, pôsobili v druhej polovici 20.storočia viacerí vynikajúci primáši a muzikantské zoskupenia, väčšinou rómskeho pôvodu.

Primáši (predníci) v rozhodujúcej miere ovplyvnili celkovú hudobno-folklórnu tradíciu znalosťou širokého repertoáru, autoritou, hernými skúsenosťami, sústavným a cieľavedomým stykom so spevákmi a tanečníkmi a napokon vlastným spôsobom vedenia celej hudobnej aktivity sláčikových ľudových hudieb. Stalo sa to nielen v priebehu vlastného prednesu, ale aj premyslenou prípravou a aktívnou hrou na rozličných dedinských udalostiach.[11]

Tak ako to býva zvykom, aj tu po desaťročia pôsobili muzikantské rody, ktoré si odovzdávali svoje skúsenosti z generácie na generáciu. „Je obvyklé, že členmi ľudových hudieb sú viacerí rodinní príslušníci. Sústavný rodinný kontakt je pre kvalitu ich súhry veľmi podstatný. Keď sa v obci nachádza viac sláčikových zoskupení, tak sa pridržiavajú radšej rodinných preferencií, ako by do hudby zobrali cudzieho. Rodinná tradícia bola najmä medzi predníkmi taká silná, že ju u mnohých z nich vieme doložiť cez 3-4 generácie. Tak ako v rodinách remeselníkov sa odovzdávali skúsenosti a znalosti prednostne deťom a príbuzným, a to priamym zaangažovaním sa do ich výchovy, tak sa napríklad už 10-12 ročné deti brávali na muziku, aby vypomáhali, počuli a osvojovali si piesne a nápevy.“ [11 s.14]

Severozápadná časť okresu Vranov nad Topľou je z hľadiska tradičnej ľudovej hudby zaujímavá okrem iného aj tým, že sa tu prelína región Zemplín a Šariš, čo výrazne a veľmi zaujímavo vplývalo na repertoár a herný štýl muzikantov. Repertoár jednotlivých muzík sa dá zjednodušene zovšeobecniť na melódie k tancom valčík, čardáš, polka, verbung-maďar v zemplínskej časti okresu a okrem zmienených aj krucená, ceperka, verbung-solomaďar, baśistovska, marhaňska,mazurka, čerjana, mojše, schadzana, ľapkana, kurikrik s valcerom a rôzne varianty šarišskej poľky v jeho šarišskej časti. U skúmaných muzík sa hra huslistov vyznačuje rôznymi typmi ozdôb od jednoduchších obalov a behov (Kura, Saukulič), až k zložitejším melodickým behom a ozdobám (Horvát Jančár, Husák, Haluška). V súhre viacerých huslistov nebadať snahu o rozdvojenie hlasov, ale spočíva hlavne v rovnakom vedení melodickej línie s použitím iných typov ozdôb. Snahu o rozdelenie hlasov môžeme počuť len v muzike Ernesta Halušku z Hanušoviec nad Topľou a v muzike s primášom Jurajom Husákom, keď ju v určitom období ako druhý huslista dopĺňal Imrich Kura z Vyšného Žipova.

Počas terénnych výskumov sa podarilo zdokumentovať väčšinu muzík, ktoré pôsobili v tejto časti okresu. Zaujímavosťou bolo zistenie, že väčšina z nich pôsobila určitú dobu aj ako sprievodná muzika pre mieste folklórne súbory alebo skupiny. Žiadna z nich už dnes aktívne nepôsobí, dokonca väčšina členov už ani nežije. Muzika z obce Zámutov je z výskumu zámerne vynechaná, nakoľko sa jej venovalo viacero etnológov, je relatívne dobre zdokumentovaná a spomína sa vo viacerých publikáciách.

Karte_Okres_Vranov_nad_Topľou_2021.png

^{Obr.10 Okres Vranov nad Topľou, vyznačená oblasť výskumu a výskyt ľudových muzík v jednotlivých obciach}

Muzika z obce Čaklov

V Čaklove vznikol v roku 1952 pri Strednej poľnohospodárskej škole technickej najstarší folklórny súbor vo vranovskom okrese. Kolektív založila Ing. Helena Vrbová. Mladí a zanietení folkloristi vtedy nacvičili mimo iných programových blokov aj „Čakľovskú svadbu“, ktorej nahrávka sa nachádza v archíve Slovenského rozhlasu v Bratislave. Súbor vystupoval na obecných i školských podujatiach, na festivale vo Východnej a inde. Po pani Vrbovej vedenie súboru prevzala Božena Nováková. [3]

Súbor hudobne sprevádzala miestna rómska muzika. Tvorilo ju zoskupenie 5-6 muzikantov z rodín Kotľárovcov a Krokovcov, ktorí boli známi v širokom okolí. Hrali skoro na každej svadbe, zábave, majálesoch a iných podujatiach v obci i mimo nej. Zisťovanie mien muzikantov, ako aj ďalších informácií o nich, bolo veľmi problematické. Žiaden z pamätníkov, ktorí boli v 60. rokoch 20. storočia činní vo folklórnom hnutí, nevedeli povedať o muzike nič bližšie. Podarilo sa mi zistiť priezviská a prímenie len troch členov tejto muziky. Hráčom na kontrabase bol Ján Jarka, violistom Ladislav Tancoš Fučo a cimbalistom bol Imrich Tatár. Všetci v 70-tych rokoch hrávali určitú dobu aj vo Folklórnom súbore Vranovčan vo Vranove nad Topľou.